Začneme trochu netradične, dá sa povedať, od konca. Z hráča M2ky ste sa dostali až do reprezentácie Slovenskej republiky v úlohe mentálneho coacha. Chronológia je však dozaista dlhšia a zaujímavejšia.

Od 4 rokov hrávam hokejbal, od 14 basketbal, od 24 hokej, a od 34 florbal. Vždy v kolektíve, vždy s ľuďmi, ktorí boli väčšinou starší odo mňa - až na ten florbal, kde už nebolo staršieho ako ja. I keď v M2 sa nájdu hráči aj so starším dátumom vydania, no nie v našom tíme. A v reprezentácii mám oficiálnu úlohu, "Tatko"

Viete nám v krátkosti priblížiť čomu sa venujete v osobnom živote ?

Som konzultantom v oblasti individuálnych, tímových a organizačných zmien a vedenia ľudí. Som v podstate učiteľ, ktorého výstupom sú tímy a organizácie a ich manažéri, ktorí v zdraví a šťastí prežili transformácie, ktoré sa v ich živote dejú. Popri tom, som spoluautorom podcastov Sprievodca Manažéra, ktorý má už 12 rokov a viac ako 195 častí a Sprievodca Športovca pre rodičov mladých športovcov od 12 rokov.

Aká je Vaša úloha v reprezentácii Slovenskej republiky a ako vnímate progres hráčov, najmä po emočnej či psychickej stránke ?

Vytvorenie zodpovednosti za celok. To je to na čom v reprezentácii pracujem. Moja rola je ako som spomenul vyššie, byť Tatkom - chalanom, ktorí až na dvoch zažívajú podobnú skúsenosť po prvýkrát a potrebujú sa z individualít stať celkom, ktorý dokáže spoločne ísť nad svoje individuálne možnosti a naplniť to známe 1 plus 1 je viac ako dva. Zatiaľ sa nám to so všetkými pánmi trénermi darí a bilancia od augusta je 2 prehry, 1 remíza, 3 výhry a piate miesto na neoficiálnych majstrovstvách sveta - Polish Cupe 2025.

Je niečo, čo Vás pri Vašej práci v reprezentácii prekvapilo či už pozitívne alebo negatívne ?

Bol som prekvapený z toho, ako pracovali podvedomé rivality medzi hráčmi, ktorí by sa mali vzájomne podporovať, keďže hrajú za jeden tím. Hlboké "nepriateľstvá" z majstrovstiev Slovenska alebo juniorskej či mužskej ligy, boli prekážkou na vzájomné prepojenie sa. Jeden z hráčov to povedal veľmi presne - "Boli časy, kedy by som sa s týmito hráčmi nedostal ani do jednej miestnosti, kde to do jednej lajny"

Je faktom, že aktívne spolupracujete i s juniorským družstvom FBK AS Trenčín. V čom je juniorské družstvo na klubovej úrovni iné od toho reprezentačného ?

Je to v čase. Na klubovej úrovni máme čas. Dokážeme viac vnímať vývoj a máme svoju pamäť. Pamätáme kto ako vie hrať, kde je jeho úroveň a hneď vidíme, že niečo nie je v poriadku alebo čo sa stalo, a tým pádom vieme zachytiť skoro to, čo by sme si napríklad v reprezentácii ani nevšimli, pretože tam je dôležitý momentálny výkon s minimom neopraviteľných chýb.

Vo finálovej sérii juniorskej extraligy medzi Florkom Košice a AS Trenčín, za stavu série 2:0 prehrali trenčania veľmi smolným spôsobom zápas, a nečakane "prespávali" v Herľanoch (obec na východe krajiny). V tejto situácii ste sa stali ústredným kameňom nasledujúceho úspechu, a teda zisku titulu. Viete nám priblížiť, ako sa dá pracovať v takejto situácii s dvadsiatkou zdecimovaných hráčov ?

Neboli zdecimovaní fyzicky či systémovo. Naši chalani, mali predstavu a tá sa nenaplnila. A to bol jediný problém. Predstava, ktorá je len predstavou. A tak nebolo treba veľa aby si tak inteligentní chalani ako v AS máme, uvedomili, že život sa žije tu a teraz a nie v predstavách. Stačilo si spoločne zahrať divadlo a zaspievať a bolo to. Dostali sme sa naspäť. TU A TERAZ. Nič viac a nič menej.

Vieme, že ste otcom hráča juniorského i mužského áčka, ktorý rovnako tvorí stabilnú súčasť reprezentačného družstva. Aký je to pocit, po stránke rodičovskej ale i profesnej ?

Úprimne, je to hrozne ťažké. Kto nemá deti, nevie. Aj keď som trénovaný a študovaný v tom ako sa odosobniť od situácií, ktoré sa dejú mojim klientom alebo hráčom v klube či v reprezentácii, no odosobniť sa od vlastného dieťaťa, to je naozaj ťažké. Pretože ako rodič máte predstavy. A tie naozaj musia ustúpiť a to je na tom to najťažšie. Pretože ony, koťuhy, sem tam vystrčia a chcú byť na svetle sveta. No zatiaľ sa to darí. Ale chcel by som každému rodičovi, ktorí má svoje dieťa v klube alebo v reprezentácii odkázať: "Prosím, nechcite aby dieťa žilo váš sen. Je to pre to dieťa naozaj ťažké a v skutočnosti neveselé, keď takéto očakávanie musí naplniť a nedarí sa mu to. To je potom veľké nešťastie"

Nemôžeme skončiť inak, než otázkou, ako sa Vám darí v pozícii hráča a manažéra trenčianskeho béčka. Je to iba ventil ako vypustiť paru, alebo naopak, je to Vašou vášňou?

Zdá sa, že sa nám v Trenovci (názov zložený z miest hráčov Trenčín a Hlohovec) darí napĺňať jeho úlohu. Byť tu pre hráčov, ktorí končia, chcú sa vrátiť, alebo chcú nanovo začať hrávať a byť súčasťou systému AS-ka. Tu som prešťastný, pretože sa to darí. Aj keď sme v podstavbe a vybojovali sme si miesto v playoff a stále platí, že sme obhajcovia titulu. Či ho obhájime, to teraz nik nevie, ale ak budeme TU a Teraz, tak verím, že si opäť ako tím urobíme radosť a v playoff pôjdeme čo najďalej. A zodpoviem tú poslednú otázku. Či je to moja vášeň. Od mala sa hrám v kolektíve a naháňam loptičku s hokejkou. Pre môj život je bytostne dôležité aby som hral a mal s kým hrať, pretože ak sa nebudeme môcť hrať, nebudeme zažívať ten pocit z kolektívneho športu. Ten pocit, kedy vám spoluhráč povie, že je niečo dobre, alebo, že sa niečo podarilo a celok sa teší. Tento pocit je naozaj dôležitý pre fungovanie spoločnosti a preto, pokiaľ to budem vedieť a môcť, budem vytvárať priestor aby takýto pocit mohlo mať čo najviac hráčov a hráčiek z okolia nášho klubu, či reprezentácie v našom športe.